Blíži sa Silvester a deti nás už čakajú… Program animácie mi je jasný, pripravená som zodpovedne, ešte skočím po kolegyňu Viky a môžeme vyraziť do hotela. Dorazili sme, vybalili veci a čakáme. Dvere do miestnosti pripravenej na animáciu sa otvárajú a deti sa pomaly zbiehajú. Trojročné dieťa… Ďalej dvojročný chlapček s rodičmi a bábätkom… Hurá, aj jedno staršie, päťročné… A nakoniec dobehol ešte jeden dvojročný drobec.
Kto už animoval, vie si teda predstaviť, že vzhľadom na vek detí sa absolútne všetky plány na animáciu rozplývajú. Najmä, čo sa týka tvorivých dielní. Vzhľadom na to, že nik z prítomných nevie čítať ani písať, v mysli pomaly vylučujem aj ďalšie pripravené aktivity, ktoré mali byť hlavnou kostrou programu. Výborne, čo budeme teda robiť? To, čo animátor jednoducho musí vedieť – improvizovať…
Hry! Tie vždy pomôžu. Ideme na to… Prvá hra prebieha vcelku dobre, deti sa ešte síce trochu ostýchajú, ale nevadí – to sa rozprúdi. Nasleduje štafeta. Rodičia svoje deti povzbudzujú k lepším výkonom, my animátorky sa pridávame.
Super, rodičia sa chytili, ale to som nevedela, že sa deti o pár minút začnú z miestnosti z ničoho nič vytrácať. Čo sa to deje? Kam idú? Možno na večeru, ktovie… Netrvalo dlho a ostala som tam len ja s kolegyňou. Najvhodnejšie asi bude využiť tento čas na oddych a posilnenie. Odložím teda hračky a v detskom kútiku si zjem keksík. Ale čo to… ? Prečo sú všetky deti v kútiku? To ich naše hry vôbec nebavili? Sadám si zdrvene na zem a jem keksík. Už mi ani nechutí, ovládol ma pocit neschopnosti. Aspoň sa teda budem dívať ako sa hrajú. Síce samé, ale hrajú. Aj sa smejú.
Pochytí ma silné nutkanie sa k nim pridať. Vliezam do bazéna s loptičkami a len tak tam s nimi sedím. Začíname sa zľahka ohadzovať a smejeme sa. V tom som dostala nápad – vyskúšame si ohňostroj a pripravíme sa tak na nasledujúcu noc. Vyhadzujeme guličky do vzduchu a všetci sa smejeme. „Super, baví ich to!“, v duchu som sa potešila. Pokračujeme a je to nekontrolovateľné. Všetky guličky lietajú sem a tam, tam a sem… Loptičkovú explóziu dopĺňa veselé spoločné spievanie.
Rodičia sedia na stoličkách a sledujú čo sa bude diať. No teda, veď už nemáme čo hádzať! Všade bordel a v očiach rodičov zdesenie. „ Kto to teraz uprace?“, pýta sa jedna mamička. „My, predsa“, znie moja odpoveď. V tom to prišlo. Urobíme si more v bazéne. Sviatok fantázie sa začal. „Najprv budeme hádzať do bazéna všetky svetlomodré guličky“, hovorím deťom. Pre prípad, keby niekto nevedel farby jednu držím v ruke. Rozutekali sa, hľadajú a hádžu samé svetlo modré. „Paráda, poďte sa pozrieť aké krásne more!“ Deti pozerajú a nechápu aké more. „Pozri sa lepšie“, hovorím. Je ticho a všetci pozerajú do bazéna. „Krásna farba vody“, povedal jeden chlapček. Hurá, pochopil! „Ale dvíha sa vietor a pravdepodobne bude búrka.“ Všetci sa začíname hýbať akoby nami začal lomcovať vietor. „Tmavomodré, hádžte tmavomodré guličky, búrka začína!“, zvolala som. Deti sa rozbehli po kútiku a hľadajú tmavomodré guličky. „Už sú tam všetky!“, niekto zakričal. Zasa sa dívame do bazéna a naša fantázia pracuje. Predstavujeme si rozbúrené more. V tom niekto z detí povedal: „Aha, Nemo!“. Jasné, Nemo, hádžeme oranžové!“, zvolala som. Potom bola na rade Dory – červené guličky, planktón – svetlo zelené a morské riasy – tmavo zelené guličky. Kochali sme sa v tomto pohľade na more plné rýb .“ Chce si niekto z vás dnes zaplávať v mori?“, opýtala som sa detí. Jasné, všetci sme poskákali do mora a plávali a plávali.
Bola to krása, more uprostred zimy. Bola som šťastná a verím, že nie iba ja. Zrazu bol všade poriadok a rodičia len krútili hlavami. Animácia sa však ešte neskončila… Keď sme doplávali, unavení sme si poľahali na zem, zhasli svetlo a zapálili sviečky. Jedli sme perníky z pokladovky a na strop svietili čelovkami. Boli sme pod nočnou oblohou a rozprávali sme si svoje sny a plány na ďalší rok.
Iba keď snívaš, môžeš byť šťastný a ísť vpred. Iba keď zapojíš svoju fantáziu, môžeš vstúpiť do sveta, ktorý nikto nevidí svojimi očami. Nám sa to dnes podarilo.
(napísala: Kidsfun animátorka Monika)
Najnovšie komentáre